Milan Ormandik
Obzretie / Bratislava / 2013
Kedysi som o sochárskej tvorbe Milana Ormandíka napísal ako o príbehoch bez konca. Keďže táto charakteristika stále platí, príbehy pokračujú... Áno, ešte vždy je to obzretie za minulosťou – ľudskej pamäti i osobnej skúsenosti –, lebo sochár má v sebe vytrvalosť bežca maratónskej trate. Nepotrebuje akcelerovať ani spomaľovať, lebo vo svojom tempe sleduje cieľ: rozpovedať autentický príbeh v kontinuite času. Taká je aj jeho výstava Obzretie v bratislavskej Galérii Michalský dvor, na ktorej predstavuje výber zo svojej komornej plastiky, ale aj kresby zo skicára, ktoré v ploche predznamenávajú budúce plastiky. Je to prierez časom, v ktorých sa vyvíjali témy, ale aj prierez tvorbou, v ktorej ľudská figúra je našepkávačom deja.
Milan Ormandík má svoje obľúbené symboly (loďka, antické motívy), kompozície (napätie horizontály s vertikálou) i materiál (hlina). Sú to záchytné body istoty, cez ktoré sa inšpirácia pretavuje do svojbytného výrazu. Biblické témy sa striedajú s literárnymi impulzmi a osobné zážitky i predstavy zase s údelom človeka odsúdeným na slobodu. Milan nie je prvým tvorcom, pre ktorého hľadanie pravdy vo výraze je leitmotívom tvorby. Určite je však osobitý pri intenzite zobrazených pocitov. Pri pohľade na jeho démonického Chárona prevážajúceho cez rieku Styx svojich pasažierov doslova zamrazí a pri stretnutí Danteho s Beatrice sa ocitnete priamo v strede diania veľkolepej Božskej komédie.
Milan Ormandík odmieta teatrálne gestá a jeho antická karyatída je rovnako nežná ako objatie očarených milencov zo súčasnosti. Využíva sochársky experiment, ale ten vždy sleduje vnútorný život sôch. Nič nie je samoúčelné, krehká rovnováha výtvarných prvkov je harmonicky rozložená na miskách vkusu i diváckej príťažlivosti.
„Umelec dosiahne neopakovateľný výraz iba vtedy, ak celú pozornosť venuje harmonickej súhre svetla a tieňa, rovnako, ako to robí architekt,“ napísal pred takmer sto rokmi Auguste Rodin, ktorého vyznanie sa dotklo aj Milana Ormandíka. Princípy takéhoto komponovania sú prítomné nielen v jeho komornej, ale najmä v monumentálnej tvorbe, pričom na výstave sú zastúpené v podobe reliéfov z Krížovej cesty na kalvárii v Banskej Bystrici. Hoci ide o fragment z väčšieho celku, aj tu rezonujú Rodinove slová o sochárovom a architektovom videní. K tradičným sochárskym hodnotám vnáša slovenský sochár do nich aj cit pre umeleckú zodpovednosť diela na verejnom priestranstve. Skúsený sochár však aj v tomto prípade vie, že koľko energie do diela vloží, toľko sa mu z diela aj vyžiari. Milan Ormandík sa sústreďuje na svoju výpoveď, ale výtvarnou formou neuzatvára dvere diváckej predstavivosti. Necháva ju otvorenú ako pokus o lietanie. Aj preto sú jeho príbehy bez konca...
Ľudovít Petránsky
Z rozhovorov s Milanom Ormandíkom / Kremnica – Bratislava / 2013
S niektorými ľuďmi sa nemusím stretávať zvlášť často, a vždy nasadnem do toho správneho vagóna vo vlaku zvanom plnokrvný život. S dotyčným sa nemusím vidieť aj rok či dva, a napriek tomu začneme tam, kde sme predtým skončili. Pravda, takých ľudí nie je veľa, ale v šedivosti dní poteší aj ich menší výskyt. Platí to aj pre Milana Ormandíka – stretnutia s ním majú intenzitu nasýtenej chvíle. Vždy rád pookrejem v jeho ateliéri, v ktorom sa môže stať hocičo. Jeho sochy sú totiž nadľahčované imagináciou autora, ktorý vytrvalo hľadá svoju osobitú cestu. Sú autentickým výsledkom autora, ktorý „svoje deti“ nešetrí, ale zároveň je k nim otcovsky láskavý.
V Milanovom dome-ateliéri v Kremnici sme urobili aj tento rozhovor. O živote a smrti, o majákoch i Cháronoch, o túžbach i sklamaniach, kompromisoch a slobode, priateľoch a inšpi- ráciách, ale aj iných maličkostiach okolo nás.
Rodina a škola
Malo rodinné prostredie vplyv na tvoje rozhodnutie stať sa umelcom?
V rodine som nemal podmienky na to, aby som hlbšie spoznal výtvarnú kultúru. Vyrastal som bez otca ako nemanželské dieťa.
Žil som iba s mamou, starými rodičmi a maminými súrodencami.
V rodnej obci Gáň som bol do štrnástich rokov. Spomínam si, že k záujmu o výtvarné umenie ma motivovala triedna učiteľka na druhom stupni základnej školy v Galante, ktorá nás učila kreslenie. Práve ona mi naznačila, že existuje Stredná umeleckopriemyselná škola v Bratislave.
Ako si spomínaš na prijímacie pohovory na ŠUP-ku?
Písal sa rok 1957 a cesta na prijímačky do Bratislavy bolo jedno veľké dobrodružstvo. Išiel som tam so spolužiakom Štefanom Prokopom, ktorého podobne ako mňa prihlásila na túto školu naša triedna učiteľka. Prvé naše peripetie nastali už na stanici v Galante, lebo sme sa nevedeli nájsť a takmer sme zmeškali vlak. A potom Bratislava! Bol som v hlavnom meste prvýkrát a netušil som, ako sa dostaneme na školu na Palisádach. Na orientáciu nám slúžil jedine pokyn od naše triednej učiteľky: Držte sa žiakov, ktorí idú s doskami. A tak sme sa zavesili za žiakov s doskami a nejako sme do školy potrafili. Prijímačky nám vyšli a do školy sme sa dostali bez toho, žeby sme robili ústne pohovory. Je pravda, že nás na ne vyzvali, ale my sme už mali dosť – jednoducho sme zutekali na vlak.
Čím ste ich presvedčili?
Sám neviem... Asi v nás niečo našli. Povedľa skúšobného zadania sme im na pohovoroch odovzdali aj naše práce z hodín kreslenia. Tie sme mali v rámci pionierskeho krúžku, kde sme však nemali odborné vedenie. Sami sme si dávali úlohy a voľne kreslili, ale o perspektíve a zákonitostiach kompozície sme ani len netušili.
Na aký odbor ťa prijali?
Spočiatku na rezbárstvo k profesorovi Ludwikovi Korkošovi, ale v roku nášho nástupu bol na škole založený aj odbor umeleckého stvárnenia kameňa, na ktorý nás bez nášho vedomia preradili. Bol to pre mňa šok, lebo som nebol silnej telesnej konštrukcie a kameň ma vtedy nepriťahoval. Keď som zdvihol dvojkilové kladivo, hneď ma začala bolieť ruka. Pochopiteľne, rozhodnutiu našich pedagógov sme sa so spolužiakmi bez frflania podriadili a postupne si toto novovzniknuté oddelenie aj obľúbili. Bolo to čosi nové, ponúkalo iný rozmer.
Tam si pokračoval až do maturity?
Áno, so Štefanom Prokopom, Paľom Hroncom a Martinom Horníkom sme patrili k prvým absolventom tohto odboru. Pedagogicky nás
najprv viedol Vojtech Remeň, ale keď sa stal riaditeľom školy, technológiu po ňom prevzal Ladislav Šichman a modelovanie zase Ludwik Korkoš.
Ako ťa vymodelovala stredná škola?
Okrem toho, že som profesionálne zvládol materiál, som prvýkrát pochopil priestor a sochu. Sochárska tvorba ma zaujala po ľudskej i profesionálnej stránke. Už vtedy som vedel, že to bude moja ďalšia cesta.
Iné alternatívy neprichádzali do úvahy?
Nie, a v mojom rozhodnutí ma podporil aj profesor Korkoš. V treťom ročníku, keď si pozrel moje domáce práce, mi povedal, že ak budem takto pokračovať, mám nádej dostať sa na vysokú školu. Bola to pre mňa výzva, ktorú som nechcel zahodiť. Chodil som modelovať do školy aj cez soboty a nedele. A naštartovalo sa aj celé oddelenie, kde sa vytvorilo zdravé súťaživé prostredie. Doslova sme sa predháňali, kto bude lepšie pripravený na prijímačky na vysokú školu.
Chcel si zostať v Bratislave?
Hoci nám profesor Korkoš odporúčal Prahu, so Štefanom Prokopom sme chceli zostať v Bratislave. Vyšlo nám to a prijímacie skúšky na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave sme urobili na prvýkrát. Bol to skvelý pocit, urobil som ďalší krok na mojej výtvarnej púti.
Na prípravke v prvých dvoch ročníkoch sme mali profesora Fraňa Štefunku, asistenta mu robil Alexander Trizuljak. A potom sme sa museli rozhodnúť: buď sa prihlásime na reliéfne sochárstvo k profesorovi Rudolfovi Pribišovi, alebo na komorné a figurálne sochárstvo k profesorovi Jozefovi Kostkovi. Prihlásili sme sa ku Kostkovi...
Prihlásili alebo si vás vybral?
Vybral, a to na základe našich dovtedajších výsledkov. Asi sme ho zaujali – samozrejme, naše sebavedomie tým stúplo.
O čom bola vysoká škola?
V porovnaní so strednou školou, kde sa umelecký prejav prekrýval
s remeselným, to už bolo viac o výtvarnej špecializácii. Na vysokej škole nás viac zasvätili do tajov samotnej tvorby, prenikali sme k podstate vecí. Navyše, otvárali sa nám nové horizonty aj v oblasti všeobecného kultúrneho vzdelania, a to nielen domácej, ale aj európskej proveniencie.
A to všetko na pozadí zlatých šesťdesiatych rokov...
Bolo to úžasné obdobie, v knižniciach sa objavili knihy, ktoré nám prinášali nové umelecké obzory. Rozšírili sa výstavné príležitosti vo všetkých výtvarných disciplínach. Popritom sme sa zaujímali o literatúru, film, hudbu. Boli sme pravidelnými návštevníkmi koncertov, a najmä opery.
Prečo práve opera?
Ktovie, asi to pochádzalo už zo strednej školy, keď sme bývali spolu s konzervatoristami. Počúvali sme ich pravidelné skúšky a postupne sa oboznamovali s áriami a jednotlivými skladateľmi. Náš záujem o klasickú hudbu bol naozaj veľký, a keď sme si vyhliadli nejaký koncert alebo operné predstavenie, tak sme sa naň aj dostali – pomáhali nám pritom kamaráti, čo predávali vstupenky. Videl som velikánov ako Janka Blaha, Margitu Česányiovú a ďalších. Jednoducho, chceli sme rásť komplexne. Bratislava bola v tom čase otvorené mesto pre rôzne oblasti kultúry a my sme boli plní elánu a chceli sme absorbovať jeho výzvy.
Škola prof. Jozefa Kostku
Jozef Kostka – aký to bol človek a pedagóg?
Ako pred každým pedagógom, aj pred ním sme mali rešpekt. Obdivovali sme ho ako autora, a teda aj ako učiteľa. Hltali sme každé jeho slovo, ktoré rozhodne netrúsil nadarmo. Skôr sa nás snažil viesť svojím príkladom. Nechcel vniknúť do našej práce nasilu, len nás jemne korigoval. Každého sa snažil pochopiť a posunúť na vyššiu úroveň.
Takže nehrozilo, že by vás chcel prerobiť na svoj obraz?
Myslím, že nás tam nechcel vidieť. Pri Kostkovi to ani veľmi nešlo. Profesionálne bol pred nami tak ďaleko, že sme ho nemohli dosiahnuť. V čase, keď sme zápasili so základnými sochárskymi problémami – priestorom a hmotou, on už mal dávno vyzretý individuálny rukopis. Ostatne, delilo nás niekoľko generácií, pričom Kostku zaujímali iné výtvarné motívy.
Príťažlivosť vplyvu sa mohla odohrávať aj v podvedomí.
Pripúšťam, ale netuším, do akej miery naše podvedomie spracovalo tieto podnety. Spolu s Pištom Prokopom som mal možnosť pracovať aj na Kostkových sochách. Hovoril, že mladí ľudia ho môžu obohatiť novými myšlienkami, a preto si ich vyberal pri niektorých realizáciách. Zároveň však s úsmevom pripomenul, že existuje aj spätná väzba...
Cítiš sa ako príslušník Kostkovej školy?
Profesora som si mimoriadne vážil, ale o Kostkovej škole by som nehovoril. Vtedy sme to tak nebrali, pojem vznikol až neskôr, keď vznikla potreba všetko škatuľkovať. Určite ho z nás nikto otrocky nenapodobňoval, a aj keď jeho ateliér absolvovalo mnoho skvelých sochárov, nespájala ich spoločná poetika.
Čo ti táto lekcia priniesla?
Až u neho som pochopil podstatu sochárstva. Získal som základné predstavy o sochárskom priestore, o architektúre sochy – jednoducho, naučil som sa celú základnú abecedu. Kostka vyžadoval discip-línu a priam neznášal, keď niekto meškal alebo mal absencie. Túto devízu som si odniesol do budúcnosti a doteraz sa jej držím. Samozrejme, ani tento ateliér neponúkal všetko. Nemali sme napríklad odkiaľ čerpať problematiku monumentálnych sôch, hoci vo svojich diplomových prácach sme sa mali zamerať práve na ňu.
Viem, že tvojou diplomovou prácou bol Paul Gauguin. Bol to tvoj výber?
V témach diplomových prác vtedy prevládol trend, aby sme spravili galériu výtvarníkov. Spomínam si, ako rok pred nami urobil Mišo Palko krásnu sochu Van Gogha a náš ročník sa snažil rozvinúť tému slávnych európskych umelcov. Ja som robil Paula Gauguina. Modeloval som ho na dva metre a kameň je doteraz na vysokej škole. Musel som ho však zmenšiť na meter a pol, takže som s tým mal dosť práce. Bronzový odliatok mám dnes v ateliéri.
Ako Gauguina prijali pedagógovia?
Stretol sa s pozitívnym ohlasom, či už u profesorky Ľudmily Peterajovej z dejín umenia, alebo zo samotného sochárskeho ateliéru u profesora Štefunku, a najmä profesora Kostku. Diplomovke som sa však nemohol venovať až s takým úsilím, ako by som chcel, lebo Jozef Kostka nás poslal na mesiac do Antverp na študijnú recipročnú cestu. Bola to ročníková odmena. V Belgicku sme sa motali až do Vianoc. Potom som musel napnúť všetky sily a v pomerne krátkom čase pretaviť tému do kameňa.
Často spomínaš svojho spolužiaka Štefana Prokopa. Kde ste sa našli?
Boli sme spolužiakmi už od šiesteho ročníka základnej školy v Galante. Spájalo nás veľké priateľstvo a v dobrom slova zmysle sme sa podporovali. Často sme spolu diskutovali o umení – občas aj dosť iskrivo, ale vždy zmysluplne. Pripúšťam, že v našom vzťahu bola skrytá aj súťaživosť, nie však žiarlivosť a nikdy sme nepotopili jeden druhého. Po škole sa každý z nás vydal svojou cestou. Ja som musel ísť na rok na vojnu, Pištu obišla, lebo mal modrú knižku. Po vojne, teda v roku 1968, som dostal ponuku ísť do Kremnice, kde sa zakladala druhá stredná umelecká škola na Slovensku, a tak sa naše životné cesty vzdialili. Stále sme sa však stretávali, vzájomne sme si boli svedkami na svadbe. Vždy sme o sebe vedeli a navzájom sledovali sochársku tvorbu. Žiaľ, Pišta mal vydelenú oveľa kratšiu životnú púť...
Na vysokej škole však boli aj ďalší kolegovia...
Pochopiteľne, do našej skupiny patrili aj Vlado Gažovič a Milan Chovanec. V tejto zostave sme mali aj našu prvú výstavu po diplomovke v Galérii mladých na Mostovej ulici, ktorej kurátorom bol Juraj Mojžiš. A práve ňou sme vstúpili na slovenskú výtvarnú scénu, ktorá bola vtedy v znamení nástupu Skupiny Mikuláša Galandu. Táto nová vlna nás očarila, a najmä Andrej Rudavský so svojím prístupom k plastike bol pre nás zjavením. A netreba zabudnúť ani na Joža Jankoviča, ktorý bol výraznou osobnosťou už na škole. Keď sme končili školu, práve robil sochu pre pamätník SNP v Banskej Bystrici, pri ktorej sa predviedol ako zrelý sochár so silným rukopisom. A do tohto inšpiratívneho obdobia sme vstupovali aj my s našimi ambíciami a predstavami.
O dobrej soche
Pre tvoju tvorbu je zreteľný vývoj, ale leitmotív zostáva stále rovnaký – rozpoznateľný rukopis a presvedčivé uchopenie témy. Čo ťa neustále vedie k tvorbe?
Okrem výtvarných cností sme od nášho profesora dostali do vienka aj istú dávku pokory, trpezlivosti a úctu k systematickej práci. Samozrejme, ani systém ešte nie je záruka úspechu, ale keď chýba, tak je zle. Doteraz mám výčitky svedomia, keď čo len deň nerobím.
V tvojom živote však boli aj obdobia, keď si dlhšie netvoril. Čo bolo príčinou?
Energiu a čas mi zobrala výstavba ateliéru. V tom období som sa venoval len monumentálnej tvorbe.
Vrátim sa k tvojim začiatkom, ktoré asi neboli jednoduché...
Musel som si hľadať vlastnú cestu, pri ktorej mi pomáhalo pôsobenie na škole. Získal som určitý životný štandard, dostal som byt, kde som býval s rodinou, na škole som mal aj ateliér. Učiteľstvo ma však nenapĺňalo. Mal som pocit, že by som sa mal zdokonaľovať aj po odbornej stránke.
Nie si príliš sebakritický? Niektorí tvoji žiaci nedajú na teba dopustiť a tvrdia, že si bol najlepší učiteľ v ich živote.
Ak je to pravda, tak ma to veľmi teší. Inak je to otázka pre mojich študentov.
Do Kremnice si prišiel so synom Marekom a prvou manželkou Alenou, ktorá ťa sprevádzala životom dvadsaťštyri rokov.
Ktorý obraz ti najviac utkvel v pamäti?
Narodenie nášho syna Mareka a vzájomná snaha podporiť jeho výtvarný talent.
Vráťme sa k tvojej tvorbe. Príklad Jozefa Kostku sme už spomínali. Mal si aj ďalších krstných otcov, ktorí formovali tvoj sochársky rukopis?
Každý mal svojho krstného otca. Mňa kedysi oslovoval Ernst Barlach, najmä jeho jednoduché, ba až strohé tvary. Opieral som sa o jeho formálne istoty, ale v tejto poetike som dlho nezostal. Dlhé zotrvanie pri krstnom otcovi a jeho príťažlivom diele môže skresliť vlastné ambície. Originálny výber tém vyžaduje osobité stvárnenie a ne-ustále hľadanie. Som rád, že som si veľmi rýchlo našiel vlastný výraz.
Ktorú fázu tvorby máš najradšej?
Určite tú prvú – hľadanie. Učili sme sa, že nápad sa zaznamenáva na papier. Rád som kreslil, ale mal som s tým problém: občas som sa v kresbe tak vyčerpal, že sa mi ju už nechcelo prenášať do materiálu. Neskôr som sa poučil a záznam v kresbe zredukoval na zrozumiteľnú šifru. Zvyšnú časť nápadu som pretavil do hliny, ktorej tvárnosť ma postupne očarila. Modelovanie v hline bolo pre mňa autentickejšie, hoci som bol kamenár. Zachytávalo totiž všetky poryvy ľudského vnútra. Staval som hmotu v priestore, manipuloval s ňou, hľadal súvislosti. Sledoval som prvotný motív, a keď vyprchal, vedel som, že príde ďalší...
Odkiaľ k tebe prichádzajú tvorivé podnety?
Som presvedčený, že pri systematickej práci prichádzajú spontánne. Vtedy sa pohybujem v určitých dimenziách, rozmýšľam, čo ma oslovuje, hľadám a následne riešim, ako myšlienky stvárnim do hmoty. Myšlienky sú u mňa klbkom obsahujúcim podnety z rôznych druhov umenia, ale aj z reálneho života. Nakoniec to všetko vygraduje do takej miery, že sa všetky impulzy snažím v sochárskej skratke vtesnať do priestoru.
Tvoje sochy sú teda syntézou viacerých úrovní impulzov?
Určite, ale podstatná je tvorba vertikály, v ktorej zaznieva telesný faktor. Je to rafinovaná hra hmoty a až v jej procese zistím, že potrebujem povrchovú štruktúru v kontraste s hladkým tvarom. Výsledkom tohto procesu je individuálny názor a rukopis, cez ktorý sa dá naplno prejaviť. To zároveň charakterizuje zrelé dielo obsahujúce esenciu autorovej estetiky.
Čo ešte by mala obsahovať dobrá socha?
Aj keď sa socha tvári bezstarostne, každá by mala mať svoju vnútornú architektúru, aby sa nerozpadla. Ak ju nemá, vnem zostáva iba na povrchu. Aj moje vertikály a horizontály sa snažia o pevnú architektúru, a to v zmysle mojich duševných proporcií.
Do akej miery vstupuje do tejto pevnej výstavby náhoda?
Výrazne, ostatne tak, ako vo všetkom. Nechcená náhoda vie tvorbu poriadne ovplyvniť. Ani neviem a zrazu zistím, že práve toto je ono – a odvedie ma to úplne inde, ako bol môj pôvodný zámer.
Treba byť na tento moment pripravený?
Samozrejme, lebo neverím, že náhoda alebo hocijaká inšpirácia príde len tak, z ničoho nič. Musím byť na ňu pripravený, a to aj po technickej stránke. V mojom prípade v zmysle klasického sochárstva. Možno, že pre mladých je už takéto uvažovanie vzdialené, a úplne chápem, že tieto veci im pripadajú ako prekonaný prežitok.
A čo ty – nemáš pocit, že vrcholné sochárske diela z minulosti sú neprekonateľné?
Nechcem ich prekonať, ale uvedomujem si nevýhodu v porovnaní so starými majstrami. Ako to len vedeli dokonale spraviť, a nám
to nejde, o mladých už ani nehovorím. Hlavu spravia ako štúdiu a myslia si, že vedia urobiť portrét. Portrét bola kedysi celoživotná téma niektorých sochárov, žiaľ, dnes už takmer odumrel, a tak sa hľadajú nové cesty. Lenže sochárstvo je sochárstvo a nemalo by sa pliesť s inými disciplínami.
Je to beh na dlhé trate?
Určite, žiadne výhody z toho neplynú. Ak sa mu nevenuješ, nemôžeš nič očakávať. Ak nemáš autoreflexiu a nevieš sa kontrolovať, je to pre teba ešte horšie. Umenie je veľmi strastiplná cesta a každý človek, čo v ňom vydrží, je na pokraji nervového zrútenia. Sám sebe sa čudujem, že som sa ešte nezbláznil. Nádej a chuť mi však dodávali aj moji kolegovia, ktorí to vydržali. Určite, každý má svoj individuálny zenit, ale o to nejde. Tvorba je predsa radosť.
Myslíš pri nej na to, aby si socha našla svojho diváka?
Pri komornej polohe sa snažím presadiť svoj osobný názor. A buď ním niekoho oslovím, alebo nie. Niekomu stačí, že sochu vidí na výstave, iný sa ju dokonca odhodlá aj kúpiť.
Aký máš pocit, keď tvoje „deti“ odchádzajú z ateliéru?
Veľmi mi chýbajú, ale tento pocit má zrejme každý autor. Vždy ma však uspokojí vedomie, že nový majiteľ si moju sochu zrejme váži
tak ako ja. Ktovie, možno robím život týchto ľudí znesiteľnejším. Veď umenie by malo mať aj takéto poslanie. Zároveň si uvedomujem, že sochárstvo nie je lacná záležitosť a nie všetci ľudia, ktorým sa moje sochy páčia, si ich môžu aj kúpiť. To sú ale momenty, na ktoré pri tvorbe nemôžem myslieť. Rovnako je to aj pri odlievaní sochy do bronzu, pri ktorom musím počítať s rizikom, že výsledok sa nemusí predať. Sochárstvo – a umenie vôbec – nie je vždy návratná investícia.
Ako je to s citovou investíciou v dielach?
Som presvedčený, že koľko vnútornej energie dielu odovzdáš, toľko bude z neho pôsobiť. Mňa na tvorbu mobilizuje silný nápad. Vtedy
sa viem odstrihnúť od reality a myslieť iba na to, čo chcem vytvoriť. Keď ma tvorivosť prejde, je to v háji.
Viem, že v minulosti si nespokojnosť s vlastnými sochami dával často razantne najavo. Nie je ti ľúto za zničenými sochami?
Nepochybne, keď sa obzriem dozadu, občas mám len výčitky svedomia. Teraz už svoje práce nevyhadzujem, lebo aj v pozitívnom náznaku sa dá nájsť čosi inšpiratívne. Na toto zistenie som však prichádzal dlhšie a musím priznať, že ma k nemu priviedla moja trpezlivá žena Mirka.
Spomínal si svoju súčasnú manželku – ona je aj prvým kritikom tvojich diel?
Určite, len keď je pripomienok priveľa, musím ju zastaviť. V každom prípade je jej názor prvý test pôsobenia mojich vecí na okolie.
Pravda je, že ma občas nešetrí. Zavše sa potom nahnevám a končí sa to hádkou.
Testy s okolím teda môžu byť podnetné aj napriek iskrivej diskusii?
Áno, ale odtiaľ-potiaľ. Názor každého laika je skresľujúci a pre tvorcu nemôže byť určujúci. Týmto názorom sa nemôžem poddať. Naopak, pomôže mi, keď sa so sochou trápim a manželka mi jemne naznačí východisko. Najmä pri sochách určených pre verejnosť potrebujem nestranný prístup. Radí mi aj pri výbere umelého kameňa, ktorý v porovnaní s prírodným kameňom nestráca svoju kvalitu. No a v neposlednom rade je aj mojou manažérkou.
Ako vyzerá konfrontácia so synom Marekom, ktorý je tiež výtvarníkom?
Veľmi intenzívne som tento medzigeneračný dialóg pociťoval pri našich spoločných výstavách. Určite to bola aj konfrontácia, ale veľmi podnetná. V konečnom dôsledku som rád, že Marek robí niečo iné ako ja. Určite sa nemusí vždy skončiť pozitívne, keď otec vstupuje do zložitého sveta formujúceho sa dieťaťa. Ktovie, či by vôbec prijal moje razantné usmernenia. Jeho výtvarná cesta ma takto obohacuje.
Vidíš styčné plochy medzi vašimi výtvarnými svetmi?
Zo začiatku azda áno. V poslednom období ma však prekvapil, ako sa realizuje v soche. Uvidíme, ako bude napredovať.
Ako vnímaš skutočnosť, že si zakladateľom umeleckého rodu Ormandíkovcov – veď okrem syna Marek je aj tvoj vnuk Michal činný na výtvarnej scéne?
Vnímam to, samozrejme, pozitívne, ale nebolo to mojím prvotným úmyslom. Teším sa, ako sa to vyvinie v budúcnosti.
Monumentálna vs. komorná tvorba
Tvoja tvorba je rozmanitá, ale v podstate sa pohybuje medzi monumentálnou a komornou polohou. Kde treba hľadať odlišnosti?
Monumentálna tvorba má celkom iné opodstatnenie. Je spojená s verejnou objednávkou a verejným priestorom, a preto pri nej nie som pánom motívu. Samozrejme, v umeleckej rovine môže byť predznačená už v menšej veci. V komornej polohe sa dá naplno zúročiť osobná sloboda. V sochárskom tvare a kompozícii môžem demonštrovať svoj názor a filozofiu, preto sa tam cítim lepšie.
Ďalším záväzkom pri monumentálnej tvorbe môže byť väčšia miera zodpovednosti...
Bezpochyby – zodpovednosť, tlak investorov a termínov môžu byť dokonca také zväzujúce, že dielo vyznie veľmi strnulo, ba až rozpačito. A to aj pri najlepšej vôli autora. Samozrejme, autor nakoniec sám musí problém výtvarne vyriešiť.
Vstupuje do tohto vzťahu aj akceptovateľná miera kompromisu?
Monumentálka je v podstate len o kompromisoch, lebo investor nedovolí autorovi, aby si spravil čokoľvek. Samozrejme, bol som ochotný ísť len po takú hranicu, aby som si ešte stál za výsledkom. Bez kompromisu to však nejde, s výsledkom musia byť spokojné obidve strany. Ostatne, je to aj o peniazoch... Pre súčasnosť je však príznačné, že potreba umenia na verejnom priestranstve už nie je taká naliehavá.
Nie je to škoda?
Veľká, ale keď to nechce spoločnosť, autor to neovplyvní. V minulosti takáto potreba bola, no vtedy nemalo výtvarné umenie takú konkurenciu ako teraz. Na ľudí útočí množstvo podnetov a informácií a ich záujem sa sústreďuje na iné médiá. V minulosti sa asi naplnila požiadavka sochárstva vo verejnom priestore a dnešok už nemá povahu zhmotniť predstavy ani tých najlepších tvorcov.
Nádej však zostáva, veď sochárstvo pretrvalo tisíce rokov.
Verím, že figurálne sochárstvo v klasickom zmysle sa neskončilo. Každý človek si v ňom môže nájsť svoju cestu a nové motívy, hoci priznávam, že to nie je jednoduché. Patrím ku generácii, ktorá na klasiku tvorivo nadväzovala, a v tomto zmysle sa usilujem o vlastný výraz. Ktovie, možno sú už ľudia unavení, a preto by ich záujem mohli oživiť nové podnety, ktoré vystihnú potreby súčasného sveta.
Oslovujú ťa súčasné médiá?
Pri všetkej snahe sa mi ich nedarí pochopiť, lebo som generačne úplne inde a aj vývoj sa uberá ďaleko odo mňa. Netvrdím, že táto cesta je povrchná, ale je iná a ja sa s ňou neviem stotožniť.
Ktoré svoje monumentálky považuješ za najvydarenejšie?
Priestorovo sa mi azda najviac pozdáva Štefan Moyses v Žiari nad Hronom, ale spokojný som aj s reliéfmi krížovej cesty na Kalvárii v Banskej Bystrici. Paradoxne, nebol som pri nich až taký obmedzovaný, hoci som musel zohľadňovať liturgický kánon.
Dá sa pri monumentálkach presadiť vlastný rukopis?
Domnievam sa, že pri dielach do verejného priestoru nie som autorsky taký čitateľný. Pri komornej tvorbe by sa to dalo vystopovať oveľa skôr. Monumentálku totiž sprevádza jasné libreto, z ktorého treba vytvoriť zmysluplnú sochu, aby podľa možnosti oslovila ďalšie generácie.
Máš na to príležitosť aj dnes?
Už toho nie je toľko ako v minulosti, ale momentálne nezáväzne pracujem na návrhu sochy venovanej pamiatke baníkom. Mala by byť osadená pred mestskými hradbami a je symbolickou poctou Kremnici, ktorej som zasvätil takmer celý život. Verím, že by táto socha mohla mať rovnako trvanlivý charakter ako napríklad morový stĺp na námestí. Samozrejme, nechcem sa prirovnávať k Dionýzovi Stanettimu, ale túžim, aby sa môj pomník vryl do povedomia ľudí v Kremnici rovnako ako jeho stĺp.
Osud sôch vo verejnom priestranstve je však nevyspytateľný. Ako ich vnímaš?
Ich vplyv môže byť výrazný, ale aj zanedbateľný, ba dokonca sochy môžu byť aj zničené. Autor by mal vždy tvoriť najlepšie, ako vie,
a potom nechať sochu svojmu životu. Jeho dosah sa končí
v okamihu, keď odovzdá dielo objednávateľovi. A ten sa buď oň stará, alebo, keď mu prekáža, ho nechá odstrániť. Prirodzene, každý autor túži, aby ho jeho dielo prežilo.
A komorné plastiky? Ktorí sú tvoji obľúbenci?
Moji zlatí Cháronovia, ale možno z iného dôvodu ako preto, že sú sochou. Oslovila ma ich silná téma. Myslím, že nielen oni, ale vôbec komorné sochy mali medzi ľuďmi úspech a mnohí si ich odo mňa aj kúpili. Asi v nich ľudia našli spoločné vlnenie – rovnaký názor na motív alebo spôsob spracovania. Existuje však množstvo podnetov, ktoré môžu človeka osloviť.
Stojíš si za každou sochou, ktorú si pustil do života?
Za každou, až na niekoľko monumentálok. Nevyplývalo to však z ich obsahu. Niektoré sú ale viac poznačené nedostatkom časom alebo inými obmedzujúcimi okolnosťami. Uvedomujem si však, že nikto sa ma nebude pýtať, či som mal na sochu čas a robil ju naplno. Pokiaľ ide o komorné sochy, domnievam sa, že majú viac energie a vyššiu mieru spontánnosti.
Keď pristupuješ k sochárskemu materiálu, vieš, čo z neho bude?
Áno, bez jasnej predstavy by som nevedel nič spraviť. Nikdy k mate-riálu nepristupujem v zmysle – azda z neho niečo vytvorím.
To znamená, že sa nemôžeš pomýliť?
Je to možné, ale v danej chvíli tvorby neviem, čo je omyl. To vie len ten božský blázon, ktorý si robí, čo chce.
Potom asi nevieš, či si už urobil dielo s veľkým D?
Tvorcovia o tom neuvažujú. To sú len spätné úvahy alebo úvahy nezainteresovaných. Dokonca ani pri spätnom porovnávaní neviem, kedy som urobil lepšiu či horšiu sochu. Som k nim kritický, ale zároveň mám aj citový vzťah. Vo výtvarnej úrovni sa mi zdajú viac-menej rovnaké.
Keď sa pozrieš na hociktorú svoju sochu, vieš si predstaviť pocity počas jej tvorby?
Okamžite. Sú to emocionálne vypätia, ktoré si tvorcovia pamätajú bez logického opodstatnenia. Dakedy už pri tvorbe vidím, že ide o zbytočnú prácu. Ale ako som povedal, svoje veci od istého času už nerozbíjam.
Tvorivosť a ľudské telo – večné inšpirácie
Vytrvalý je tvoj záujem o ľudské telo. Čím ťa stále priťahuje?
Záujem o figúru trvá už od školy a v procese hľadania prešiel kryštalizáciou. Skúšal som aj abstraktné umenie, ale to ma neuspokojovalo. Nie som tak vnútorne založený, aby som vedel zmysluplne tvoriť v dekoratívnych formách. Napokon, v tom sa aj my výtvarníci vzájomne odlišujeme a hľadáme, cez ktoré médium sa najlepšie vyjadríme. A ja som sa len utvrdil v tom, čo som aj študoval. Viac ma priťahuje ženská figúra, čo je azda pochopiteľné, ale najdôležitejšia je tvorivosť. Tú považujem za najvyšší stupeň sebarealizácie.
Tvorivosť ako stimul?
Áno, tvorivosť je zbraň proti starnutiu, ale aj forma sebaobrany proti zlým myšlienkam, aby človek neprepadol depresiám. Uvidíme, pokiaľ to vydrží... S tvorivosťou sa dá robiť čokoľvek, ale stále ju treba mať pod kontrolou. Ak sa zdeformuje a koncept sa vymkne z rúk, rýchlo sa to zbadá.
Emotívnu tvorivosť treba držať pod racionálnou kontrolou?
Nazval by som to autorskou kontrolou. Pod pojmom racionálne vnímam skôr charakter tvorby. Pri tvorivosti ide viac o emócie.
Povedal si, že tvorivosť považuješ za najvyšší stupeň sebarealizácie. Čo by ešte nemalo chýbať?
Bez tvorivosti to nejde, ale pri umeleckej práci je rovnako dôležitá aj pracovitosť. Na druhej strane, sám som sa presvedčil, že aj pracovitý človek sa môže dostať do pekla. Práca bez tvorivosti nemá zmysel.
Kedy sa ti najlepšie tvorí?
U mňa neexistuje prestávka – robím vo dne i v noci. Aj keď nemode-lujem, o tvorbe neustále rozmýšľam. Keď som danou myšlienkou posadnutý, manželka mi márne čosi hovorí, vtedy ju nepočúvam. Myslím len na nápad a v hlave si ho ustavične modelujem. Niekedy idú po sebe ako sekvencie vo filme. Ponúknu spektrum možností a vtedy treba byť na ne pripravený. Niekedy sú políčka nápadov prázdne, ale väčšinou majú tvorivý potenciál. Keď sa do toho zapojí rozum, dá sa z nich niečo vyťažiť. Samozrejme, ak nechcem, aby vyprchali, musím si ich zaznamenať kresbou na papier.
Zaznamenávaš si nápady aj iným spôsobom – zapisuješ si ich?
Nie, dakedy som sa aj pokúšal, ale zistil som, že to oslabuje môj hlavný záujem – vyjadriť sa prostredníctvom plastiky. Preto mám aj skromný kresbový prejav. Skratkovitosť však nevplýva na úroveň kresby. Skica na zaznačenie nápadu môže byť dobrá aj za pár sekúnd.
Aj si maľoval?
O to som sa príliš nepokúšal, lebo farba je moja najväčšia slabina. Nie že by som bol farboslepý, ale s farbami treba narábať ako s modelovaním. A to nie je otázka rozhodnutia, ale vedomostí.
Vo tvojich kompozíciách sa objavuje množstvo antických motívov. Máš rád toto obdobie?
Áno, fascinuje ma antika, ktorá si vytvorila systém božstiev podobných ľuďom – s ich cnosťami i neduhmi. Priťahuje ma aj antické uvažovanie v podobenstvách. A ja to svojsky interpretujem ako echo súčasnosti. Rád ich spájam aj s motívmi architektúry. Napríklad v jednej mojej soche vychádza postava ženy z dórskeho stĺpa. Inšpirovala ma karyatída na Erechteione na Akropole. Je to vlastne stĺp v podobe ženskej figúry. Ženu – stĺp – nechávam mierne otlčenú, lebo je to podobenstvo o plynutí času a zároveň je to pre mňa aj výtvarne príťažlivé.
Aj tu je výrazne prítomná vertikála, o ktorej sme už hovorili. Odkiaľ pochádza?
Vertikála je predovšetkým o slobode a jej motív má korene v mojom niekdajšom záujme o secesiu a jej noblesný elegantný štýl. Vertikála však nie je výlučná, napríklad loďky s Cháronom sú komponované horizontálne. Pri obidvoch kompozíciách, a najmä pri štruktúrach, vznikajú náhodné tvary. Samozrejme, aj pri náhode musí byť silná myšlienka, lebo dielo potom nedrží a nemá čo ponúknuť.
Dobrá socha by vraj mala mať tajomstvo, ktoré sa postupne odkrýva. Ukrývajú ho aj tvoje sochy?
Nevylučujem, že socha by ho mohla obsahovať. Tajomstvo odkrýva divák, a preto je to aj otázka individuálneho dešifrovania obsahu diela. Keď je dielo predstavené jednoznačne, stráca zaujímavosť. Keď ho ale niekto predstaví osobitým výtvarným spôsobom, môže to mať pre diváka aj príchuť tajomstva. Tajomstvo však do mojich sôch vedome nedávam.
Tvoji Cháronovia však majú príchuť mystiky – ako keby priplávali z iných svetov.
Pripúšťam, asi aj preto, že samotný motív je magický. Smrť je neodkryté tajomstvo, pričom mňa zaujala hranica, ktorú vytvára rieka Styx. Hranica medzi životom a smrťou, hranica, za ktorej prechod musíš zaplatiť. Naspäť to však nejde, ani keď chceš zaplatiť. Sú to bájky, ktoré neprestali ľudí vzrušovať. Cítim, že som sa pri týchto sochách dostal k podstate tvorby. Sú akousi esenciou výpovede. Samozrejme, študujem pritom aj vedeckú literatúru faktu – niečo medzi romantikou a sci-fi, ale v dobrom slova zmysle.
Tvoje sochy obsahujú aj výraznú naratívnosť. O čom rozprávajú?
Príbeh pre mňa veľa znamená. Ľudia ich majú radi v literatúre, v divadle, vo filme, tak prečo by nemohli byť aj vo výtvarnom umení? Socha ich podáva v priestorovej skratke a zostáva na divákovi, či si v nej vie prečítať príbeh. Práve on je so svojou fantáziou pokračovateľom môjho diela.
Je tento dialóg aj tvojím duchovným azylom?
V každom prípade tvorivosť pri ňom nepozná hranice. Občas sa nápad objaví už v priebehu niekoľkých minút, inokedy čakanie môže trvať oveľa dlhšie. V čase jeho vzniku som ešte nemusel vedieť, akým spôsobom ho stvárnim, a neskôr, niekedy až po rokoch, to zrazu príde... A to sú tie veci medzi nebom, zemou a autorom. Veľmi často sa takisto stáva, že nápad dozrie v mojom sne.
V akom zmysle?
Sny ďalej pracujú na nápade a prekvapujúco môžu ponúknuť viac ako bdelý stav. Umenie sa niekedy nelíši od sna. Sny naznačia ďalšiu cestu, ale keďže ide o emotívnu rovinu, dá sa v nich občas zablúdiť, no a potom sa tvorcovia zbytočne trápia.
Platí to aj pre teba?
Keď sa nedarí, tak sa trápim. Proces hľadania je namáhavý psychicky, ale často aj fyzicky. Navyše, nie vždy je prítomná dobrá nálada. Niekedy si myslím, v akej som dobrej kondícii a ako mi práca dobre ide. Potom sa na ňu pozriem na druhý deň – a som zdesený... Priznávam sa bez mučenia, pri vnímaní mojej tvorby ma ovplyvňujú endorfíny.
Nálada však nemáva triezvy pohľad.
Súhlasím. Mimo tvorivého dosahu sa jej výkyvom snažím vyhýbať. Pozitívna nálada je síce fajn, ale umelo vyvolaná nálada nemá pri tvorbe žiadnu cenu a problematické je to aj zo zdravotného hľadiska. Niekedy sa tomu síce nedá vyhnúť, ale preto máme svojich osobných dozorcov, ktorí nám povedia, čo máme robiť. Tomu sa však teším. Som človek, ktorý potrebuje spoluhráča a zároveň má rád sympóziá – čiže hostiny, na ktorých sa v staroveku zabavilo, ale aj čosi povznášajúce urobilo.
Máš nejaké osvedčené rituály, ktoré ťa naladia na vlnu tvorivosti?
Nemám žiadne rituálne „tančeky“, teda aspoň o nich neviem. Musím sa však opýtať ženy... Žeby to boli dve deci vína? Voľakedy som si pri práci púšťal rádio, ale dnes mi už nechýba. Ostatne, pri práci sa aj tak dostanem do zvláštneho stavu sústredenia, keď nereagujem na nič. A možno, že práve vtedy sa prenesiem do sna, ktorý ma stimuluje pri práci. V snoch prichádza silná myšlienka, ktorá je schopná udržať hmotu pokope.
Platí aj pri tebe, že tak ako spisovateľ píše jednu knihu, aj sochár tvorí jednu sochu?
V podstate áno, lebo pri tvorbe existujem len s vlastnými limitmi. Mladí umelci na ne kašlú, ale to je dobré, inak by nemohli nájsť svoju cestu. Čím je však človek starší, tým viac sa priestor zužuje. Nemyslím na fantáziu, tá ešte ako-tak funguje, ale na možnosti vyjadrenia. V zrelom veku už vieš, na čo máš...
... a kam patríš...
... k figurálnym sochárom, a preto sa nebudem tváriť, že som abstraktný umelec. Hoci som skúšal robiť abstraktne či skôr dekoratívne, ako to nazývam, ale neuspokojovalo ma to. V abstrakcii som nenašiel hĺbku. Bol to len bolestný proces hľadania.
Ocitol si sa aj v slepých uličkách?
Samozrejme, bez slepej uličky sa nedá nájsť vlastná uličku. Slepá ulička však znamená vývoj, len pri nej vždy začínam akoby odznova. Stále nanovo to však nejde, lebo autor je obmedzený vekom, a raz by si tú svoju cestu mal nájsť – alebo aj nie.
Akú úlohu zohráva viera? Patrí k tvojej ceste?
Áno, ale nešpecifikujem ju. Každá výzva sa dá zvládnuť, keď existuje viera a silné presvedčenie.
Je v tom aj prítomnosť vyššieho princípu?
Áno, cítim ho v každej veci. Čo by to boli za sochy, keby v nich nebolo duchovno?
Materiály a technológie
Zaostrime na technickú stránku modelovania. Čo používaš?
Používam techniku starých hrnčiarov a keramikov, ktorí robili s hlinou zázraky a vedeli využiť všetky možné finesy na dekoratívny výraz. Ja túto techniku používam na figurálne kompozície a vytváram ňou rôzne štruktúry do hliny. Potom ich vrstvím ako artefakt, aby som zdôraznil myšlienku.
Takže práve ona ti dovoľuje postupne odkrývať vnútro vecí?
Snažím sa o to, pričom sa spolieham aj na náhodu. Ak mi aj niečo z hliny odpadne, nič sa nedeje, lebo druhá vrstva nahradí tú prvú a štruktúra tam zostane. Ak sa to nepodarí, idem odznova.
Vstupuješ aj dodatočne do týchto štruktúr, preškrabávaš ich?
Už nie, keď je to hotové, len to vypaľujem. Na záver sochu patinujem alebo inak farebne dotváram. Dotvorenie však musí čo najviac harmonizovať s materiálom.
Niektoré diela odlievaš do bronzu. Zachová tento materiál potrebný výraz i myšlienku?
Keramika je veľmi blízko k bronzu, lebo bronzová forma takisto kopíruje modelačný prejav ruky. Vyhovuje mi, keď materiál dovoľuje zaznamenať autentické odtlačky. Pri kameni zase treba myslieť štylizovane, lebo neznáša modeláciu. Kameň je skôr o predstave autorovej idey.
Stalo sa ti, že aj napriek tomu, že si sa na tvorbu precízne pripravoval, odrazu z nej vyšlo niečo iné?
Stáva sa všeličo a na sto percent si nikdy nemôžem byť istý. Viem o riziku, a ak to nevyjde, buď úplne odskočím od pôvodného zámeru, alebo sa pokúsim znovu a s plným nasadením. Samozrejme, ak socha odoláva, neznásilňujem ju, lebo by to bolo vidieť na jej kvalite.
Ocenenie umelca v spoločnosti
Ako vnímaš pochvalné alebo, naopak, kritické hlasy na svoju tvorbu?
Záleží na tom, od koho pochádzajú. V každom prípade je záujem príjemný a vyvoláva vo mne pozitívne emócie. Snažím sa však od neho odosobniť. Rovnako ma nemôže vykoľajiť ani negatívna kritika.
Prečo?
Lebo tvorba je predovšetkým osobná výpoveď. Nevylučujem, aj negatívna kritika ma vie naštartovať, ale ako som povedal, záleží, kto mi ju povie. Keď je to profesionál a rozumie sa veci, je to iné, ako keď moje dielo skritizuje laik. Nemusí to korešpondovať s mojím pocitom a laik má celkom iné úrovne uvažovania ako ja. Ak niekto chce radšej trpaslíkov, tak nech si ich kúpi.
Ako vnímaš nastavenie ceny za umelecké dielo. Je to aj miera ohodnotenia daného diela?
Do značnej miery áno, ale tvorca s tým nemôže kalkulovať. Je to večná dilema, či ide o adekvátne ohodnotenie. Kupujúci si myslí, že veľa dáva, a predávajúci zase, že ide pod cenu. So zahraničím je to však neporovnateľné. Obchod s umením u nás prakticky neexistuje, objavujú sa len amatérske pokusy.
Aké je spoločenské postavenie umelca v súčasnosti?
Odvíja sa to od toho, kde ťa zaradia vplyvní ľudia... Spoločenské postavenie umelca mimo Bratislavy je samo osebe veľmi problematické. V Kremnici pôsobím v malom spoločenstve, kde sa ľudia zaoberajú úplne inými vecami ako zaradením umelca. Má to pozitív-nu i negatívnu stránku – môžeš zažiť vrcholy aj pády. Výhoda to však z profesionálneho hľadiska určite nie je. Umelcov berú na vidieku ako osvetárov. Tu ti nikto nepomôže. Z centra registrujú, že existuješ, ale rozhodne nemôžeš robiť lídra z celoslovenského hľadiska.
Zaujíma ľudí ešte umenie?
Podobne ako vo veľkých mestách, aj na vidieku je určitý, ale oveľa menší okruh ľudí, ktorých to zaujíma. Priťahuje ich však len určitý druh umenia, na ktorý sú zvyknutí – čiže klasika.
Myslíš, že svojou tvorbou môžeš vplývať na myslenie ľudí?
To si nemyslím, ale hádam môžem robiť ich život príjemnejším. Ľudia čiastočne rešpektujú, že som tvorca, ale či ich moje umenie aj
formuje, to sa neodvážim povedať. Každý má svoje životné problémy a umenie berie len ako spestrenie.
Kremnica je však kultúrne mesto, kde umenie môže mať aj vyššie ambície.
Áno, v meste existuje vrstva inteligencie, ktorá umenie potrebuje. Európsky význam majú organové koncerty prezentované v hradnom kostole. Ja takisto patrím k ich návštevníkom a je to naozaj elektrizujúci zážitok. Husľové koncerty na vysokej umeleckej úrovni organizuje aj Peter Michalica vo svojom dome. A potom je tu galéria podporovaná Národnou bankou Slovenska, v ktorej sú pravidelné nové výstavy, najmä v oblasti medailí. Stáročnú tradíciu mala v Kremnici zvlášť mincovňa, ktorá zoskupovala profesionálnych umelcov. Dnes sa táto skupina viac-menej rozpadla – niektorí síce učia, ale viacerí sa už výtvarnej tvorbe systematicky nevenujú.
Modelovanie, návraty a budúcnosť
Niektoré tvoje sochy nemajú tvár. Prečo?
Posúvam ich do štylizácie. Je pravda, že v poslednom období som vynechal sochám oči, lebo som chcel zdôrazniť ich vnútorný život. Hoci sa niekomu môže zdať, že je to prejav formálneho charakteru, ide o potvrdenie môjho konceptu.
Aký je to pocit, keď modeluješ?
Úžasný, vtedy projektujem sám seba. Prenášam svoju myšlienku do hmoty – pre seba, ale možno aj pre druhého. Postupne sa hľadám, stotožňujem so sochou. No a socha, to som vlastne ja.
Vedel by si vo svojej tvorbe vystopovať nejaké periódy?
Moje diela som nikdy vopred neplánoval. Ich zaradenie vo vývoji mojej tvorby sa týka len spätného pohľadu na ne. Ja sa iba snažím systematicky pracovať a potom je to už záležitosť výberu.
Niektoré obdobie možno predsa len bolo intenzívnejšie?
To je už iná vec. Niekedy je človek schopný urobiť viac zmysluplnej práce, inokedy sú hluché obdobia. To však nie je otázka chcenia, ale otázka osobnej dispozície. Buď sú nápady, ktoré sa dajú pretaviť do pôsobivej práce, alebo nie sú, a potom je to riedke ako voda.
Snaha o výtvarnú účinnosť je však asi tvojím permanentným krédom.
Každý deň chcem urobiť dobrú vec, nie vždy to však vyjde. To ale nepovažujem za smolu, snaha o výnimočnosť je vlastná každému človeku. Len niekedy sa mi stáva, že neviem v sebe nájsť kľúč k námetu. Aj som sa pokúšal o alternatívne riešenie nápadu, ale nedopadlo to podľa predstáv.
Ako dlho ťa drží energia námetu?
Vzopätie trvá týždeň-dva. Ak je to dlhšie, začína ti zaváňať formálnosťou. Stráca sa náboj a snaženie mi pripadá zbytočné. Za rovnako zbytočné považujem návraty k starším motívom.
Nikdy si to nerobil?
Mirka mi napríklad hovorila, aby som sa vrátil k majákom. Ja ale odmietam, lebo neviem, prečo by som sa k nim mal vrátiť. Vtedy mali zmysel, robil som ich ako metafory nádeje, ako symbolické kontrasty k blúdeniu Chárona. Všetko je v nich dopovedané a lepšie ich už aj tak nespravím.
Často zdôrazňuješ energiu námetu. A forma?
Určite, vie osloviť, ale keď zostane iba pri nej, stráca myšlienku. Forma bez silného obsahu sa redukuje na úžitkový predmet. Predmet ťa musí niečím osloviť, práve to určuje formu. To ale nie je sféra mojich záujmov. Niektorí s formami dokážu divy. Veď práve ona je prvým vizuálnym spojením s divákom.
Úžitkové predmety ťa nikdy nezaujímali?
Nie, na to sú fundovanejší ľudia. Mne chýba praktická stránka a v oblasti dizajnu je nevyhnutná. Nie je to môj svet, i keď ho obdivujem. Koľko vecí by som však chcel robiť, ale nedá sa – mám svoje hranice.
Čo by si rád robil?
Vlastne nič, mám šťastie, že robím to, čo chcem. Podarilo sa mi vybudovať ateliér, kde môžem bývať a kde sa cítim slobodný.
To nie je najhoršia perspektíva.
Tiež si myslím... Vo svojom veku už nemôžem rátať v tvorbe s inovačnými spôsobmi a budem spokojný, keď budem pokračovať v tom, čo viem aspoň na takej úrovni, ako doteraz. Už si nekladiem ciele, viem, že by som ich nenaplnil. Snažím sa žiť zo dňa na deň aktívne – a to mi stačí.
Čo by si robil, keby si mal k dispozícii ďalších 70 rokov?
To, čo doteraz, však iné ani neviem. Neviem len, či by som chcel ešte učiť. Kedysi som totiž prepadal dezilúziám, že učiť umenie je zbytočná vec. Ak človek sám bojuje s pochybnosťami tvorivého charakteru, ale chce dávať rozumy mladým, niečo nie je v poriadku. Niečo sa však hádam dá učiť – napríklad sochárske technológie. No, to je asi jediná oblasť, ktorá sa dá učiť, ale ako učiť umenie, to asi ešte nikto nevymyslel.
V čom teda tkvie intenzita umenia? V talente?
Určite, ale aj veľký talent môže zahynúť na absenciu pracovitosti.
Ty si v sebe cítil talent?
Ak to nazvem talent, tak o ňom viem len v momentoch, keď mi to ide. Vo všeobecnosti sa pod talentom rozumie nadanie a verím, že ho má každý človek. Tak hádam trochu nadania na sochárstvo sa objavilo aj u mňa.
Máš nejaké mimovýtvarné lásky?
Veľa času mi na ne popri učení a tvorbe nezostávalo. Dakedy, ešte na vysokej škole, som športoval, a kým som vládal, pokračoval som aj v Kremnici, kde som viedol nohejbalový oddiel. Rád som organizoval sympóziá a vôbec výtvarný život v regióne. Dnes však už nič neorganizujem a venujem sa len svojej tvorbe a rodine.
Pôsobil si aj vo viacerých funkciách Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Mohol si v nich pozitívne ovplyvniť výber umeleckých diel?
V prvom rade boli komisie veľkými požieračmi času a ovplyvňovať výber umeleckých diel sa dalo iba podľa toho, aké si v nich mal postavenie. Boli to však veľmi zložité časy. Určite sa dalo pomôcť a nepotopiť. Množstvu ľudí sme umožnili prístup k práci, a to aj takým, ktorí nemohli vystavovať svoju voľnú tvorbu.
S novembrom 1989 prišla zmena. Čo znamenal tento medzník pre teba?
Dovtedy som sa ani ja príliš výstavne neprejavoval a november 1989 znamenal oživenie aj pre moju tvorbu. Mal som čas vrátiť sa k sebe. Priznám sa, návrat bol pre mňa dosť bolestivý, lebo som pomerne dlho nerobil. Pravda, ak nepočítam veci komerčného charakteru. Preto som najprv musel nájsť sám seba a prebojovať sa k vlastnej ceste.
Vlastná cesta je aj o slobode. Čo ti priniesla?
Novú chuť do života a tvorby.
Tá bola aj v znamení viacerých výstavných projektov. Ktoré považuješ za najzásadnejšie?
Spoločnú výstavau so synom Marekom v roku 1996 v Galérii NOVA v Bratislave. Bola to prelomová výstava, na ktorej som sa po rokoch odvážil prezentovať svoju tvorbu verejnosti. Dodala mi elán do ďalšej tvorby a chuť na sebe pracovať.
Ľudovít Petránsky
